Fotografia očami podtatrancov
TOP
 


29.09.2020
WESTERNOVÉ SESTRY


Dokument o živote dvoch sestier Jasenkových pri westerne. Dve sestry a vždy spolu hoci ich dnešná doba aj rozdelí, nikdy si nezabudnú zavolať a prehodiť pár slov. Dá sa povedať že každý deň, tak ako sa na sestry patrí.
Staršia Nikola ako prvá začala jazdiť a tu sú jej autentické slová o tom ako to bolo:

"Mala som 10 rokov, keď sa to všetko začalo. Nikdy som nemala vlastného koňa, a tak mi neostávalo nič iné, ako jazdiť pri rôznych majiteľoch, ktorí vlastnili kone alebo v rôznych jazdeckých kluboch. Zo začiatku moji rodičia z tohto športu neboli nadšení, no po čase, keď som do sveta jazdenia začlenila aj moju mladšiu sestru, si nejako zvykli."

A čo na to sestra Timea a jej začiatky:

"Ako malá (myslím, že som mala 7-8 rokov) som začala chodievať so sestrou ku koňom. Samozrejme z úplného začiatku som sa chodievala len pozerať na ňu, prípadne čistiť alebo starať sa o kone. Vtedy ešte neboli možnosti niekam si ísť zajazdiť, nebol v okolí nikde jazdecký klub alebo čosi podobné. Chodievali sme sa starať a voziť sa len na koňoch, ktoré mali ľudia v meste, a ktorých naozaj nebolo veľa. Boli to krížence už ani neviem čoho, alebo polo-ťažné kone. Keďže som mala len 7-8 rokov, rodičia ma ku koňom veľmi púšťať nechceli, no moja láska ku koňom už v tomto veku bola vždy silnejšia."

Ďalej pokračuje Nikola a asi v krátkosti takto:

A čo rodičia? Zvykli si až od momentu, keď s nami začali chodiť na rôzne akcie, najprv to boli len hubertusy, amatérske preteky až po profesionálne preteky, kde sme práve vďaka nim.
Všetky naše zásluhy si môžu pripisovať práve oni, mamka Inga Jasenková a ocko Laco Jasenka.
Bez nich by sme neboli v jazdení dnes tu. Najkrajší pocit bol, keď nám oznámili, že nám zabezpečili ranč. Bol to náš splnený sen, NÁŠ RANČ, ktorý sa rozrastal už len s našimi vlastnými koňmi, vec na ktorú sme najviac hrdé. Už sme si viac nemuseli striedať kone na ktorých jazdilo x ľudí. Veď čo by pre nás rodičia nespravili. Teraz máme kone, o ktorých sa nám ani nesnívalo a preto som plne odhodlaná s nimi pomáhať mojej sestre aj naďalej ako to bude v mojich silách, pretože ona je maniak do koní a jazdenia. Najväčší paradox je, že z počiatku som moju sestru učila jazdiť a vlastne všetko čo sa týka koní ja. No dnes sa mam čo učiť od nej práve ja. Keď som si už konečne kúpila pomerne kvalitného koňa, je mi to veľmi ľúto, no moja "jazdecká kariéra" nemohla pokračovať a musela sa skončiť nečakaným odchodom do zahraničia. Ale možno zase raz ......
A možno ani nemám čo ľutovať a po dlhom prehováraní a zvažovaní u Timky, sa rozhodla, že si vezme moju kobylu pod svoje krídla a dnes je veľmi známa jazdecká dvojica Timea Jasenková a kobyla Topsail Dear Girl, ktoré naďalej pokračujú a pre mňa je najväčšia radosť ako sa posúvajú vpred.
Áno práve Timea sa postupne vypracovala na jednu z najlepších jazdkýň v rýchlostných westernových disciplínach. Ako si spomína na svoje začiatky pod vedením skúsené trénera?
" Zo začiatku to s ňou nebolo vôbec ľahké, keďže pred tým už pretekala a ja som vtedy začala trénovať s Majom Barrelom. Na začiatku sme obidve nemali ani páru o nejakej technike na barreloch. Po tvrdých tréningoch s Majom sme sa však zlepšovali a zdokonaľovali. Hoci slová, ktoré mi Majo v ten čas vravel, som pochopila a začali mi dávať význam až o niekoľko rokov na to. Podarilo sa nám nejako prebojovať sa vyššie a spoločne vybojovať pekné úspechy. Je to už pomaly 11-12 rokov čo svoj čas venujem koňom a na začiatku by som si ani len nepomyslela, kam to až dotiahnem. Posledný rok som sa rozhodla svoje skúsenosti odovzdávať aj iným jazdcom. Ja osobne som sa stále tešila, keď za mnou niekto na pretekoch prišiel a poradil mi čo mám zlepšiť, čo mám urobiť inak, aj keď tých ľudí nebolo veľa, a práve preto ponúkam svoje vedomosti tým, ktorý ma o to požiadajú. Mojim snom z detstva bolo jazdiť kone aj iným ľuďom, trénovať kone, či ľudí a pomáhať im posúvať sa vyššie. Dnes to je realita. Tomu, kde som dnes vďačím svojim rodičom, pretože keby nebolo ich, asi by som sa tomuto krásnemu športu nevenovala. Vďačná som svojej sestre Nikole, pretože zase keby nebolo jej, nikdy by som sa zrejme ku koňom nedostala. Vďačím svojmu trénerovi Majovi Barrelovi, ktorý mi toho odovzdal strašne veľa, a ktorý mi pomohol vyšplhať sa na vrchol k tým „lepším“ jazdcom na SK.
Tak to sú dve sestry a ich galéria, ktorú pre vás vytvorili bratia Vlado Hurajt a Martin Ďanovský. Ako hosť sa zúčastnil aj Ľubo Hurajt priamo na ich ranči.
 

Vlado HURAJT
29.09.2020

Martin ĎANOVSKÝ
29.09.2020

Lubo HURAJT
29.09.2020

Vlado HURAJT
29.09.2020

Martin ĎANOVSKÝ
29.09.2020

Lubo HURAJT
29.09.2020

Vlado HURAJT
29.09.2020

Martin ĎANOVSKÝ
29.09.2020

Lubo HURAJT
29.09.2020

Vlado HURAJT
29.09.2020

Vlado HURAJT
29.09.2020

Martin ĎANOVSKÝ
29.09.2020

Martin ĎANOVSKÝ
29.09.2020

Lubo HURAJT
29.09.2020

Lubo HURAJT
29.09.2020

Vlado HURAJT
29.09.2020

Martin ĎANOVSKÝ
29.09.2020

Lubo HURAJT
29.09.2020

Vlado HURAJT
29.09.2020

Martin ĎANOVSKÝ
29.09.2020

Lubo HURAJT
29.09.2020

Vlado HURAJT
29.09.2020

Martin ĎANOVSKÝ
29.09.2020

Vlado HURAJT
29.09.2020

Vlado HURAJT
29.09.2020

Martin ĎANOVSKÝ
29.09.2020


 



Všetky fotografie a texty sú chránené autorským zákonom.
©  Fotoklub FOP POPRAD  2011 - 2021